Najťažších chvíľ bolo veľmi veľa. Pri oznámení diagnózy, otázky prečo ja? Čo bude s manželom a s deťmi? Kedy mi vypadajú vlasy? Strach zo smrti…

Na začiatku som chcela zomrieť, vôbec som sa nesnažila a videla som všetko čierne. Zvládla som to za pomoci manžela, ktorý mi každý deň pripomenul, že ma má rád a bezo mňa si nevie predstaviť svoj život…aby som to urobila kvôli deťom, otcovi.. Bolo veľa plaču, ale časom sa mi uľavilo.

Moji najbližší stále stoja pri mne. Dávajú mi veľa lásky, pochopenie…mám veľmi dobrý vzťah s ľuďmi. A to mi pomáha. Najdôležitejšie bolo zmieriť sa s chorobou. Nebolo to z jedného dňa na druhý. Videla som okolo seba onkopacientov, ktorí sa nevzdávali – tak som aj ja pomaly začala veriť. Prečo by som sa nemohla vyliečiť aj ja? Moja terapia trvala dva roky, ale keď mi oznámili, že som bez príznaku ochorenia, začala som rozmýšľať, čo a ako ďalej.

Videla som nádej do budúcnosti. Nakoľko som veselej povahy, robila som si zo seba žarty. Spoznávala som ďalších pacientov, mali sme spoločné témy. Zistila som, že oni sú tí, čo ma najviac chápu.

Čo by som poradila ostatným? Je to ťažké, každý sme iní. Určite to, že rodina je najvätšia hodnota…človek potrebuje pri takomto ochorení podporu. Je jedno, či od manžela, detí, známych…ale hlavne, aby nezostal sám. Ja som mala šťastie, že som sa nehanbila za svoju chorobu a vedela som to povedať každému- neuzatvárať sa pred ľuďmi, chodiť medzi nich. Nestarať sa o to, čo povedia iní. Teda rozprávať a rozprávať…mne to pomohlo.

Teraz som veľa slobodnejšia, trpezlivejšia, chápajúca…môj život sa celkom zmenil. Pred chorobou som chcela všetko na sto percent…byť matkou, manželkou, dcérou…Pochopila som, že všetko na sto percent nejde. Som vyrovnanejšia, a určite aj iné ťažké chvíle života by som teraz zvládla lepšie ako na začiatku ochorenia. Našla som úžasných kamarátov- onkopacientov.