Ako sa mi podarilo prekonať jednak celé obdobie, ale vlastne celý taký ‘‘splín‘‘, ktorý ma z času na čas prepadne  aj teraz, keď som sa vrátila do práce?

Napíšem to pre ostatné ženy. Možno si niektorá nájde niečo pre seba…viem o tom dosť, aké náročné je ostať v pohode a zvládnuť paniku a strach. Na začiatku, po začatí liečby som bola vystrašená, úplne na dne…začala som hľadať informácie a natrafila som na Herklub – čo bolo pre mňa úžasné. Tam som na diskusnom fóre napísala, ako sa bojím, ako nemôžem spať a všetko to, čo ma trápilo. Napísalo mi veľa žien, aby ma podporili. Z dvomi som ostala viac v kontakte. Naplnilo ma to veľkou energiou, odvahou, ale hlavne som našla to, čo som hľadala – nádej. Tieto ženy, nabité energiou, niekoľko mesiacov, rokov po liečbe mi dali nádej, že sa to dá zvládnuť, a že sa dá žiť veľmi podobne ako predtým.

Tiež som s nimi lepšie zvládala rôzne stavy po chemoterapii. Povedali sme si to, čo si s mojou lekárkou povieme tiež, ale ona mi to povie z inej stránky. Dievčatá mi povedali o tom, ako to prežívali ony. Hovorili sme o svojich pocitoch a skúsenostiach a tak som mala oveľa menší strach. Okrem toho som našla na internete mnoho blogov, kde ženy prezentujú ručnú prácu…vrátila som sa k háčkovaniu a pleteniu. Napĺňalo ma radosťou darovať moje čiapky, šáliky…a vidieť ako sa moji kamaráti tešia. Stále ma to hnalo dopredu.

Takže som zistila, že robiť radosť druhým ma teší a mne to prináša veľmi veľa. Okrem toho mi veľmi pomohli prechádzky. To mi pomohlo aj naposledy, keď sa mi vrátili zlé myšlienky. Začala som sa prechádzať už keď som chodila na chemo a dovolil mi to stav… Teraz som sa k tomu vrátila – boli sme s manželom v tatrách, na jeseň, plnú farieb a to ma dobilo  energiou.

Asi som sa veľmi rozpísala, ale to od radosti, že to môžem všetko napísať. Aj keď viem, že  teraz nie som smutná, v hlave nemám žiadne chmáry, zase ma to prekvapí. Z ničoho nič- to tak býva. Ale viem, že to zase zvládnem. Keď mi nepomôžu overené veci, pomôže mi niečo iné…